×

Kordíky a divadelná hra „Ženský zákon“

Obec Kordíky leží 8,2 km od Banskej Bystrice, prvá zmienka o nej pochádza z roku 1808. Usadlosť tu bola ale už skôr a jej obyvatelia sa usadili na mieste uhlísk, ktoré pracovali pre huty v Tajove. Po zániku uhlísk ľudia pracovali v lese a chovali dobytok. Obec leží vo východnej časti Kremnických vrchov, v nadmorskej výške 845 metrov. Hlavnou témou divadelnej hry Ženský zákon je tvrdohlavosť a neústupčivosť žien, ktorú nazval Jano Malecký, otec hlavného hrdinu Miša, „ženským zákonom“. Konflikt tohto dramatického diela sa odohráva na pozadí lásky Miša a Aničky. Ani Mara Malecká, Mišova matka, ani Zuza Javorová, Aničkina matka, nechcú ustúpiť v otázke, kde budú mladí po svadbe bývať. Zuza, keďže jej muž umrel, si vyhradí právo, aby mladí bývali u nej. Jej ako vdove treba pomôcť s prácou v dome. Mara však ustúpiť nechce a dá sa klebetnou Dorou Kalinovou nahovoriť na sobáš Miška s richtárovou dcérou. Táto má viac peňazí než polosirota Anička. Zápletka má šťastný koniec, Mara je ochotná ustúpiť, a tak sobášu Miša s Aničkou nestojí už nič viac v ceste. Zdravý rozum zvíťazil. Tajovskému sa podarilo vytvoriť individualizované postavy, hlavne tie ženské. V obci Kordíky chcú postaviť súsošie znázorňujúce hlavné postavy Ženského zákona od Jozefa Gregora Tajovského. Rozhovor so starostom obce Kordíky možno nájsť na: https://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/499813-video-tajovskeho-zensky-zakon-ma-ozit-v-susosi-v-kordikoch/

×

Kostiviarska

Ľudo Ondrejov (1901 – 1962), vlastným menom Ľudovít Mistrík, sa narodil v Slanje (Chorvátsko). Detstvo prežil v Kostiviarskej (a jeho intenzívny dotyk s prírodou mal zásadný vplyv na celú jeho umeleckú tvorbu. Po absolvovaní meštianskej školy a neskôr notárskeho kurzu pracoval na viacerých notariátoch. Najvýznamnejšie boli roky jeho práce v Matici slovenskej v Martine (1928 – 1933) a obdobie, keď sa venoval len literárnej práci. Arizoval židovský antikvariát Steiner v Bratislave. Majitelia neskôr zahynuli v koncentračnom tábore. Písal poéziu, prózu pre deti aj dospelých.

×

Staré Hory

Staré Hory a Španiu Dolinu začali v 13. storočí osídľovať Nemci na pozvania kráľa Bela IV. Ťažili tu striebro. Legenda Prvým smrť, druhým biedu, tretím chlieb hovorí o predkoch bystrického richtára Štefana Junga, ktorí miesto, na ktorom našli striebro, pomenovali Haliar. Otec Herman Jung sa vybral naspäť do Schwazu (dnes leží v rakúskom Tirolsku), kde bola jedna znajbohatších baní, vďaka ktorej zbohatli Fuggerovci. Umiera v Haileri, neďaleku Schwazu. Slovenský Haliar nazvali bavorskí hostia podľa ich rodného Hailera.

×

Špania Dolina – pamiatková rezervácia

Vďaka súboru baníckych domov sa dostala v roku 1979 na zoznam pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry. 85 miestnych baníckych domov je pamiatkovo chránených. Rozvinula sa vďaka Thurzovsko-fuggerovskej banskej spoločnosti. V roku 1764 prešli cisári Jozef II. a Leopold II. šachtou Ferdinand až do obce Richtárová.

Príbehy a legendy o baníctve: Vandelička, bederenčok

Príbeh Vandelička, bederenčok sa odohráva v dedine Špania Dolina (11 km od B. Bystrice), najmä v jej časti Piesky. Do Španej Doliny sa presunula ťažba po tom, čo sa prestalo ťažiť na Starých Horách. Na Španej Doline sa ťažila meď. Príbeh Vandelička, bederenčok hovorí o more, ktorý sa dostal do Banskej Bystrice v 17. storočí (1601, 1645 a 1679). Rodinu baníka Jakuba Knopa postihol mor. Jakub deťom navarí čaj zo zázračných bylín, deti sa uzdravia. Miesto, kde byliny rastú, mu ukázali nevšedné ľudské bytosti, víly, ktoré si pritom pospevovali: „Vandelička....“ Príbeh pokračuje tým, že každý chce piť čaj Jakuba Knopa. Jakub sa preto rozhodne čaj ponúkať na predaj. Jeho túžba po bohatstve zostáva avšak márna, osud to zariadi ináč. Len čo začne Jakub čaj predávať, neuzdraví sa nik. Jakub zuteká zo Španej Doliny. Povesť hovorí o tom, že i dnes možno vídať medzi Pieskami a Špaňou Dolinou postavu muža, ktorý si pospevuje:

„Vandelička, bederenčok,
proti moru liek – korienčok...“

Viac informácii o Španej Doline: tu
Kniha o rodine Turzovcov: tu

×

Matej Bel

Matej Bel (1684 – 1740) študoval v mnohých uhorských mestách vrátane Banskej Bystrice. Po návrate z cudziny sa vrátil do rodného kraja a stal sa rektorom lýcea v Banskej Bystrici. Napísal nespočetné množstvo vedeckých článkov a diel v latinčine, nemčine, maďarčine i v češtine. Opisom súvekého Slovenska sa zaoberá vo svojom vrcholnom diele encyklopedického zamerania Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku). Matej Bel v ňom nazýval Bystricu „naše mesto“ (nostra urbis), opísal jej históriu, topografiu, zvyky, obyčaje, súdnictvo a na príkladoch znázornil povestnú spravodlivosť Bystričanov. Neskôr ho učený piarista Alexius Horány označil za MAGNUM DECUS HUNGARIAE – Veľkú ozdobu Uhorska. Je po ňom pomenovaná Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a slovenská encyklopédia – Encyclopaedia Beliana.

×

Štefan Žáry

Štefan Žáry napísal viac ako 20 básnických zbierok, šesť prozaických kníh, sedem kníh esejí, šesť kníh pre deti a jednu veršovanú drámu Slnovrat z roku 1946. Výrazne sa uplatnil aj ako prekladateľ, najmä modernej francúzskej poézie. Vyrastal v rodine učiteľa, ktorý neskôr svoje pôsobisko z Poník presunul do Banskej Bystrice. Tu vyrastal a v roku 1938 aj zmaturoval na tamojšom gymnáziu. Od roku 1970 sa venoval profesionálne literárnej tvorbe. Bol prvým manželom prozaičky a chartistky Hany Ponickej, ktorá žila v Lukavici.

Veľmi cenné sú esejistické knihy o osobnostiach slovenskej literatúry Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984), Rande s básnikmi (1988) či Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996).

Báseň Turčín Poničan od Sama Chalupku Turčín Poničan (1868) je zveršovaná povesť o žene, ktorú uniesol mladý Turek, aby ju doviedol ako pestúnku pre svojho syna z rabovania Slovenska. Žena v Turkovi spoznáva svojho syna, ktorého jej uniesli Turci, keď bol ešte dieťaťom. Matka synovi odpúšťa, no chce sa vrátiť do svojej vlasti „… na tie krásne brehy Hrona…“ Samo Chalupka, ako aj ďalší básnici slovenského romantizmu vložili svoju tvorbu do rúk obnovy národného povedomia Slovákov v rakúsko-uhorskej monarchii. Báseň bola uverejnená rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a začatí perzekúcií voči národným buditeľom na Slovensku. Báseň má preto vlastenecký a národnoidentifikačný charakter. Okrem toho je vyjadrením odporu voči vojne a tematizáciou slovenskej histórie.

Báseň Turčín Poničan od Sama Chalupku

×

Štefan Žáry

V rokoch 1844 – 1847 pôsobil Andrej Sládkovič v kúpeľnom meste Sliač ako učiteľ detí bohatej rodiny Bezeghovcov. Dom Bezeghovskej kúrie, v ktorej Sládkovič býval, ešte dodnes nájdeme na ulici Továrenská. Pri vchode do budovy nám pamätná tabuľa tento historický fakt pripomenie. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Antóniou Júliou Sekovičovou, ktorá pochádzala z neďalekého Hronseku. Na brehu rieky Hron, blízko rybárskeho vodného mlyna, Sládkovič trávil voľné chvíle a tvoril svoje významné literárne diela.

Sliač a Pavol Országh Hviezdoslav Pavol Országh Hviezdoslav, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského literárneho realizmu, navštívil kúpele Sliač pravdepodobne v roku 1913. Sliaču venoval tieto verše:

Báseň Turčín Poničan od Sama Chalupku

P. O. Hviezdoslav (https://www.sliac.sk/historicke-pamiatky-mesta-0.html)

Po stopách Andreja Sládkoviča: https://po-stopach-andreja-sladkovica9.webnode.sk/mesta-kde-posobil/sliac/

×

Radvaň a Andrej Sládkovič

Spisovateľ slovenského romantizmu Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris) sa narodil v meste Krupina, ktoré je od Banskej Bystrice vzdialené 40 km. Jeho báseň Marína je najznámejšou ľúbostnou básňou slovenskej literatúry. Na štúdiá odišiel do nemeckého mesta Halle, odkiaľ sa vrátil opäť na stredné Slovensko. Evanjelická fara v Radvani (dnes súčasť Banskej Bystrice), v ktorej od roku 1856 Sládkovič žil, tvoril a 20. apríla 1872 aj zomrel, stojí dodnes a je označená pamätnou tabuľou. Tu sa narodil aj jeho syn, neskôr literárne činný Martin Miloš Braxatoris-Sládkovičov. Od roku 1856 pracoval Andrej Sládkovič ako evanjelický farár v dnes prímestskej časti Banskej Bystrice v obci Radvaň. Nebolo to preňho miesto neznáme, pretože z Radvane pochádzala jeho stará mama (z otcovej strany) Mária Groszmanová. Žil tu celých 16 rokov až do svojej smrti. Pri hrobe Andreja Sládkoviča na radvanskom cintoríne nájdeme dodnes lipu zasadenú rok po smrti tohto významného slovenského spisovateľa. Jeho najlepšími priateľmi boli básnik Ján Botto, advokát Ľudovít Turzo-Nosický či profesor evanjelického gymnázia Ľudovít Bohdan Grossmann.

Link na knihy o obci Radvaň: https://www.vkmk.sk/download_file_f.php?id=924312

×

Tajov – dedina významných osobností slovenského národa

Tak ako ostatné dediny v okolí Banskej Bystrice má aj Tajov banícku históriu. V Tajove postavili v rokoch 1495 – 1500 Turzovci, v spolupráci Jakubom Fuggerom, dve huty na spracovanie medi. V laboratóriu tajovských hút pracoval i otec spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského – Alojz Gregor. V Tajove sa tiež narodil Jozef Murgaš, priekopník v oblasti rádiotelegrafie, kňaz, umelec a politik.

Tajov a Jozef Gregor Tajovský

Jozef Gregor Tajovský mal hlboký vzťah k svojmu rodisku, o čom svedčí aj želanie byť pochovaný pri svojich blízkych v rodnom Tajove. Bol prvorodeným dieťaťom, neskôr sa mu narodilo ešte 9 súrodencov, preto svoje detstvo strávil pri starom otcovi, ktorému venoval viacero próz. Pôsobil ako mladý učiteľ v Banskej Bystrici a jej okolí, neskôr pôsobil na viacerých miestach, umrel v Bratislave. Miestom jeho posledného odpočinku sa však stal rodný chotár – kde leží po boku svojich rodičov a starých rodičov. V pomníku je tiež uložená urna Tajovského manželky, spisovateľky Hany Gregorovej. Meno Jozefa Gregora Tajovského nesie činoherné divadlo v meste Zvolen, v Banskej Bystrici je po ňom pomenované Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského. Názov Tajovského divadelné dni nesie regionálna súťaž a prehliadka amatérskeho divadla, ako aj divadla mladých. Medzi najznámejšie diela patria napríklad prózy: Maco Mlieč (1903), Mamka Pôstková (1908), Horký chlieb (1909), a divadelné hry: Statky-zmätky (1909) a Ženský zákon (1900).

Jozef Gregor Tajovský a jeho poviedka „Mátoha“

Hlavný hrdina Maco Hrbáň býva v dome neďaleko tajovského mlyna, kde sa zvyknú dedinčania kúpať, je tam veľa hluku a jeho chorá žena Anna nemá pokoj v chorobe. Anna ešte ani neumrela a Maco sa už obzerá po novej žene. Hneď ako Anna umrie, Maco sa ožení po druhýkrát. Vina ho dobieha, keď svoju druhú ženu omylom zabije sekerou.

×

Bystrá a spisovateľ František Švantner

František Švantner (1912 – 1950) je významným slovenským spisovateľom naturizmu. Predstaviteľmi tohto literárneho smeru sú okrem Švantnera, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a Ľudo Ondrejov. Román Františka Švantnera Nevesta hôľ (1946) sa odohráva v okolí Bystrej, ktorá v románe nesie názov Prietržiny. Bystrá je od Banskej Bystrice vzdialená 37 kilometrov. Príroda Nízkych Tatier symbolizuje čistotu lásky hlavnej postavy Libora k Zune. Zuna je krásna, ale nestála, po smrti matky mala ťažké detstvo. Libor sa svojej lásky k Zune musí vzdať. Avšak svoj vnútorný zápas eticky motivovanej lásky vyhráva. Neskrotná príroda, horské potoky, priepasti a čistiny sú symbolmi vnútorných drám a zápasov Libora. Jedným z hlavných toposov románu je Veľký Zvon, umelecký názov Chopku, najznámejšieho vrchu Nízkych Tatier.

×

Horná Lehota a Samo Chalupka

Samo Chalupka sa narodil v rodine evanjelického farára v obci Horná Lehota, ktorá leží 37 km od Banskej Bystrice, v blízkosti Brezna. Samo Chalupka vyštudoval na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni a od roku 1840 pôsobil v Hornej Lehote ako evanjelický farár. V 40. rokoch 19. storočia sa pridal k hnutiu Ľudovíta Štúra.
Jeho najznámejšie básnické skladby sú:

Likavský väzeň (1868), Branko (1868), Mor ho! (1864), Boj pri Jelšave (1868), Turčín Poničan (1868)

Zomrel a pochovaný je v Hornej Lehote. Epitaf na náhrobnom kameni znie: Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som. (citát z diela Branko)

„A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu...“

Verše, ktoré vysielal Slobodný slovenský vysielač v roku 1944 počas Slovenského národného povstania z Banskej Bystrice.
V sprievode Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského navštívila Hornú Lehotu aj česká spisovateľka Božena Němcová.